* POBOCZA * KRAJNICE * RUBOVI * OBROBJA * POBOCZA * KRAJNICE * RUBOVI * OBROBJA * POBOCZA * KRAJNICE * RUBOVI *
POBOCZA Kwartalnik Literacko - Artystyczny         Č. 2 (36)
         September 2009
         ISSN 1505-1676
slovenská literatura, slovenská poézia

o autorovi
späť

Róbert Gál

Agnómia (fragment)

Vyberú si nejakého človeka, dostatočne s ním zaexperimentujú a až potom ho označia za objekt onoho experimentu. Podsúvajú mu skryté významy jeho mnohoznačných vyjadrení, ktoré sú pre nich jednoznačné. Dajú mu tým zabrať na roky. Čo oni v okamihu zauzlia definíciou, je on nútený poctivou interpretáciou roky oduzľovávať. Medzitým sú ich definície také skôrnatené, až sú pevné. Jeho interpretácie vyzerajú, akoby boli z masla, a to mu oni schválne hádžu na hlavu, aby sa týmto bľabotom ešte rehotali. Vyhrocujú to do situácie, že v každom jeho bľabote nachádzajú hroty, ktorými ho následne od hlavy k päte poprepichujú. Vo chvíli sú jeho obrany inštinktívne pohltené jeho potrebou zbavovať vnútra vecí ich nevyhnutných vonkajškov. A to sa obracia proti ich vnútram, ktoré to takto rozožiera. Dve vlastnosti pozorovateľa, pohŕdavosť a žičlivosť. Neopúšťajú potápajúcu sa loď prví tí najživotaschopnejší? Ale ktorí sú potom tí, čo im je dané pocítiť dno a z tohto pocitu si môcť vyvodiť konkrétne ponaučenie? Je možné pocítiť dno ako možnosť voľby aj v prípade, keď sme doň vrhnutí nanútene? Ak áno, o aké prípady tu ide? Objektivita obsesivity? Urobme čokoľvek, a vo chvíli, keď je to urobené, to už nie je čokoľvek. Ide tu o akýsi konceptualizmus naruby, o možnosť nachádzať rád v jednom náhodilom nasledujúcom za druhým. Na konci je vždy koncept, ale v klasickom konceptualizme je koncept na začiatku. Ide tu teda o výmenu jedného za druhé, ktoré sa neustále jedno za druhé vymieňa. A my len zväčšujeme meradlá, manipulujeme časom v priestore počtom strán napísaného a podobne. Každé zlyhanie je hraničnou udalosťou. Očakávané prichádza nečakávané. Stavebné kamene mysle, ale ako môže byť myseľ stavbou? To by sme museli predpokladať jej možné zrútenie sa v každom okamihu. Pyromantika. Nikdy sa nedozrieva. A sny sú odbíjané ako jedna volejbalová lopta za druhou (diery vstrelené do člna sa nerátajú). Možnosť je neodcudziteľná. Povaha človeka, antropomorfológia jeho prirodzenosti. Koktavé úsudky filozofov, ktorým tu voči vôli niečo chýba. Antecedencie veku nástrojov sveta voči človeku. Manufaktúry víťaznosti? Fanatici s ľudskou tvárou (s nábožnými pohľadmi modliviek). Vlastné myslenie a k nemu kontraproduktívne vlastné myslenie iných. Makrostichy. Keď sa jedna ilúzia mení na druhú ilúziu, jej podstata sa nemení. Stay hungry! Stay foolish! A človek sa pozoruje, ako komunikuje s mŕtvym. Ktorý mu niečo vysvetľuje dievčenským hlasom so zadrhávajúcim sa „r“ o tom, ako veci fungujú vždy po čriepkoch, kde každý z čriepkov obsahuje v sebe celé, z čoho sa nechtiac vylomil, a hľadajúc cestu odtiaľ poukazuje na túto dodatočnosť ráčkujúcim „r“, ktoré sa automaticky pripletie do cesty každej na prvý pohľad dôveryhodnej možnosti budúcnosti. Nie je nič manipulatívnejšie, ako úzkostlivo sa brániť manipulácii (so slzou na jazyku hada). Byť spevom Jóba, vytrvalé obrazy trepotajúce sa v srdci rituálom znovuzrodenia. Lebo všetky vypovedané slová sú ako mravce pripravené postaviť sa do šíku proti človeku. Aj blúdenia majú svoje cesty. Bolo by možné rozprávať o zbavenosti súcitu, ktorý nutne vyplýva z okolností. To v jej prípade znamená, že keď všetci tancujú a ona sa okolo nich točí, tak to znamená, že práve ona netancuje. Ale musí kvôli tomuto niekto skákať z mosta? pýta sa básnik. Musí, odpovedá mu vedomie mŕtvej, ktoré sa za života záhadne zamlčovalo. Za života toto vedomie dávalo prednosť hypotézam, ktoré hneď aj overovalo ich deštruovaním. Napríklad možnosť dotyku vždy overovalo dotykom a podobne. Aj akty súlože vždy vyzerali skutočné, ale ako mohli byť skutočné, keď skutočnými neboli? Tekutá ortuť do pootvorených úst sa namiesto zadržaného dychu nevyplatí. A po tomto predsa túžila, po rozdieraní vedomia do možnej nevedomosti. Lebo ako inak pristúpiť na hru, v ktorej je vedomé pričítané vedomiu v jeho permanentný neprospech? Príbehy, ktoré sa začínajú koncom, nepotrebujú začiatky, čo by ich usvedčili z nejakej pointy, a teda zo lži. Zo lži, ktorá prichádza o lož vždy pravdou vyvracaná naruby, akoby toto bolo možné na prvý pohľad. Ale v každej subkultúre sú iné pravidlá a iným dané privilégiá vystreľovania vírusov na ostatných, akoby išlo len o nejaké pravdy. A o nejaké pravdy pochopiteľne išlo. Skrývali sa ukryté pod hladinou podnapitosti a väčšinou mlčali, lebo ich nikto nepustil k slovu. Vlastne si ich návštevníci týchto večierkov podvedome zamieňali za lži, akoby na nich, tu pravdách a tu lžiach, ani nezáležalo. Ich istoty, ktorými kývali, im to totiž nedovolili. Akoby nutným predpokladom stability rádu bol nutný predpoklad stability aj v elemente, ktorý stabilným nie je. Pozerať sa na duše bez tiel, ku ktorým sa v skackavom rytme pridávajú telá bez duší. Odovzdávanie dychu ako udalosť, ktorá potrebuje byť prerozprávaná. Vnútorné mlčanie to nezachytí. Mlčať navonok znamená podieľať sa na výstavbe chrámu. Uniformálnosť bytia v každom momente napredovanom nutkaním k povinnosti. Byť analogicky k dýchaniu znamená odsúdiť dýchanie na niečo neprirodzené. Identita voliteľného. Áno majúce nárok na Áno; a podobne Nie. Vedomie, ktoré prekračuje pokračovanie. Jeden najprv uverí a až potom sa pýta, alebo sa najprv pýta a potom uverí. Mucholapky udržujú muchy pri živote. Pri milovaní nejde o to, koho, ale ako. A jednota protikladov bolesti. Vrcholové okamihy života v ich spätosti so stisnutými hubami. Keď sa nezabíja, zabíja, ale okolie je voči tomu imúnne. Rôzne minulosti rôznej minulosti (z každého bodu tieňa vrhanej nazad do krajiny platónskych ideálov). Anachronizmus vízie dosahujúcej svoj vrchol pod plášťom spočinutia. Odovzdávanie pohybu vždy jedným a tým istým pokynutím zo stanoviska cieľa. Ale cieľ nemôže byť arbitrom žiadneho stanoviska. Môj smútok je organizovaný smútkom, ktorý je organizovaný. Chrobáčiky, hovorí, mi odvliekli cestu k môjmu človeku. Vždy zablúdiť presne do cieľa, akoby ciele boli blúdeniu vkódované. Vízie okamžitého, nepodporovať, nepodkopávať. Človek sa rozcíti aj nad katom, keď na to príde. Monotónnosť každej usadenej myšlienky, ktorá každú usadenú myšlienku znova obracia naruby. Trýzeň je nekonečná, ale forma jej vyjadrenia vyjadruje niečo iné. Fanatalita. Spochybňovanie daného, ktoré je pochybné len vtedy, ak dané pochybné nie je. Ručičky hodín ukazujú na večnosť v každej chvíli neoblomnosti. Ale aká je toto večnosť, keď trvá len v nádychu a dýchanie jej vlastne škodí? Bolesť zachytená variabilitou významov, ktoré ju ex post vyčleňujú do klietky porozumenia. Mať porozumenie pre iného je možné z nadhľadu alebo introspekciou. Obe metódy produkujú druhotné šumy prvotného neporozumenia. Vyvzdorované Áno je produktom očakávania nečakaného Nie, ktoré to môže pokaziť. Obkrúženie sa pásmom nedotknuteľnosti pre prípad tajného pozastavenia sa nad. Tajná percepcia okamihu plnými dúškami čaká na to, čo by percepovala. Jej vychutnávanie sa teda deje dvojako, jednak v predstihu a jednak v jeho inverzii, pri ktorej je každé Áno prítomnej chvíle len márnym zviditeľnením niečoho, čo do oblasti viditeľného účinne presahuje z oblasti videného, ktoré nemožno vidieť, lebo je priamou súčasťou nášho videnia. Obojstranné je využívanie slepých ciest za účelom vzlietnuť. Vyšli sme zo sály s príjemným dunením v ušiach. Tvoj smiech je taký nákazlivý, hovorí D., rozžiarená ako osika. Pripíjame si na život dúškom žeraviny. Cestou na záchod, jeden po druhom, pozorujeme postavy a ich tiene. Skupina mladíkov, imitátorov Sex Pistols, práve dohráva. Povzbudení odpotácali sme sa do ďalšej putiky. V nej pozorujeme dievča s veľkými prsami a smejúcim sa tričkom, ktoré ich skoro celé odhaľovalo. Dievča sa veselo baví a leje do seba jedno pivo za druhým. D. hovorí, že u nás takéto dievčatá nie sú, a tým má na mysli neviditeľnú hranicu medzi odviazanosťou z túžby a odviazanosťou z hystérie. Iní by to zviedli na vrodenú excesívnosť Američaniek, ktoré potrebujú byť výstredné za každých okolností. V ďalšom z barov sa ma D. nečakane pýta, či som na L. niekedy vztiahol ruku. Už neviem, čo presne som jej odpovedal, ale viem, že som váhal. Chápem, hovorí, lebo aj ona toho svojho bežne fackovala. Zahniezdila sa v koženom sedle a potom sa vystrela ako kvetina v rozpuku. Po chvíli sústredeného pútania pozornosti v priestore podniku, plniacom sa desiatkami úspešných mladíkov v oblekoch a s aktovkami, akoby s nezáujmom prehovorí: Poďme už. Skončili sme na motorke, kde ju nežne objímam, akoby ona o drsnosť ani nestála. Motorku niekto zaparkoval na kraji námestíčka, ktoré vyzeralo opustené, ale potom sa ukázalo, že špehúni v uniformách vykuknú spod každého rohu, keď na to príde. Už ideme, hovorím. Možno som jej mohol pomôcť vymaniť sa z určitých stereotypov, ale ona moju pomoc nepotrebovala. Možno mi mohla pomôcť vymaniť sa z určitých stereotypov, ale ja som jej pomoc nepotreboval. Opakovanie je spomínanie dopredu. Nepodarené sny neexistujú, teda nevedomie je podarenejšie ako vedomie. A keďže z poznatkov filozofie moja bolesť nevyplýva, je otázkou, čím k objasneniu príčiny mojej bolesti napomáhajú poznatky filozofie. Zodpovednosť za nejaké trvanie, lebo za čo iné môže byť niekto zodpovedný. A tu nastupujú otázky. Do akej miery môže byť zodpovednosť vedomia za trvanie jeho dôsledným sledovaním a do akej miery je sledovanie trvania vôbec predstaviteľné a vôbec prípustné? Je každý príbeh manipuláciou? A podobne. Príbeh je potrebné rozpätie horizontálnej siete, aby sa každá vertikálna udalosť mala kde zachytiť a vyvinúť. Intenzivita potreby očakávania, ktorá sa postupne samovoľne mení na prorockú schopnosť predvídať práve to, čo je už vtedy pomenované budúcnosťou. Pozvoľna rozpoznávané sucho vyprahnutosti a kríž naruby, vykorenený do neba superega. Kde pád je vykričaním víťazstva, ktoré sa ako anjel rúti zhora, aby dopadom stiahnutého usvedčilo trhanie z rodenej katastrofy roztrhnutého. Tieseň lásky. V ostrom svetle vzdoru. Vyvzdorovaného svetla? Úzkostlivé prichytávanie sa aury jej stožiarov. Roky sa namáhavo utvrdzovať v schopnosti cítiť, a príde na telo, kde je táto schopnosť vo chvíli transformovaná na schopnosť bolesti. Ale akou je bolesť schopnosťou, keď schopnosť znamená niečo dokázať? A nie je teda aj martýrstvo niečo prirodzene smiešne, ako je prirodzenosti smiešny každý z vedomia vygenerovaný akt ničenia a nihilizmu?

 

Róbert Gál

späť

slovenská literatura, slovenská poézia